reklama

Ľudia alebo medvede? – po diskusii

Po štyridsiatich ôsmich hodinách od publikovania Smutného fejtónu reagujem na diskusiu. Ohlasov bolo viac než som čakal, jednému diskutujúcemu odpoviem listom (nesúhlasí so mnou, dokonca sa pokúsil ma uraziť, ale napíšem mu, lebo o to stojí – nech mi pošle adresu).

Písmo: A- | A+

Fejtón nie je odborný článok profesionála, a neviem či na Slovensku vôbec žije nejaký profesionálny medvediar – medveďobijca – medveďoochranca (možno ešte tak medvediar v cirkuse, ale to asi nie je človek, ktorého články by sme chceli čítať).

Nestrkám nikdy prst ani prút do osieho hniezda. Ani fejtón nemal byť provokáciou. Je to krotučký pokus o vyjadrenie môjho názoru na aktuálnu situáciu vzťahu medveďov a ľudí u nás. Nepatrím medzi tých, ktorí majú patent na rozum, ako niektorí diskutujúci. Predsa však si myslím, že aj vlastné pozorovanie zriedkavých medveďov na Branisku (posledné dva roky ani jeden!), aj štúdium dostupnej literatúry a publikovaných článkov mi dávajú za pravdu, pokiaľ ide o charakteristické vlastnosti medveďa.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vyhubenie medveďov na Slovensku – to je riešenie, proti ktorému som ochotný kedykoľvek sa postaviť. Pamätám sa na posledný prípad, keď bol na Branisku ulovený medveď (začiatkom päťdesiatych rokov), a dúfam že to bol prípad naozaj posledný. Pripisovať mi takéto úmysly (doplnené predstavou SUV s guľometom) je neslušná nadsádzka a jej autor má mne nepochopiteľné motívy a myšlienkové pochody. Môžem doložiť vlastnými fotografiami a filmami vlka a rysa, že ani týchto mojich "potravinových konkurentov" nehubím.

Keď som si zriaďoval blog, predsavzal som si písať glosy o tom, čo sa stalo a na čo mám názor.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na čo som reagoval? Je to trochu zložité.

Od svojich stredoškolských rokov sa pamätám, že pán Juráň (ten sa NAOZAJ zaoberal medveďmi) predpokladal počet 350 medveďov ako taký, ktorý môžu naše hory uživiť bez problémov: medvede by žili tak riedko, ako to majú rady, mali by toľko kľudu a potravy koľko potrebujú, a ľudia by ich občas – sýtych a kľudných – mohli vidieť, ak by si dali tú námahu a vybrali by sa za nimi dosť opatrne.

Nedávno – aj na základe občasných útokov medveďov na ľudí – prebiehala diskusia o tom, ako situáciu riešiť. Publikované odhady počtu medveďov na Slovensku kolíšu od 300 cez 700 až po 900, čiže sú bezcenné. Bolo by potrebné ich spočítať aspoň s trochou presnosti. Dá sa to urobiť bez veľkej a drahej techniky – poľovníci každoročne na poslednom snehu počítajú zver v každom revíri. Namiesto toho nám šéf TANAPu oznámil, že už zohnali príslušné (a nie lacné!) technické vybavenie na to, aby pomocou systému GPS mohli evidovať pohyb vysokotatranských medveďov. Príslušnými vysielačkami teraz vybavia päť percent medveďov. Päť percent z akého počtu? Budú teda sledovať celoročný pohyb pätnástich alebo štyridsiatich piatich medveďov? Možno niekto potom napíše o tom doktorskú dizertáciu – ale ako to prispeje k zisteniu skutočného počtu medveďov?! Zachráni sa tým aspoň jeden človek pred zranením?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Som toho názoru, že je potrebné ujasniť si predovšetkým svoju pozíciu. Ja stojím na strane ľudí, je to môj živočíšny druh. Je v našom záujme, aby sme neboli napádaní medveďmi (to po prvé), a je v našom záujme, aby u nás medvede žili (to po druhé). Opačné poradie dôležitosti je pre mňa neprijateľné.

To som chcel svojím pôvodným príspevkom vyjadriť.

Na ilustráciu, že v tom nie som sám, pridávam jeden citát z 20 storočia.  V myslích lidí, kteří “milují Přírodu”, jsou skryté rozpory, když litují “umělotin”, se kterými “Člověk zničil Přírodu”. Jasný rozpor leží již v jejich výběru slov, která znamenají, že Člověk a jeho umělotiny nejsou částí “Přírody” - ale bobři a jejich hráze jsou . Ale rozpory jdou hloub než k této primární absurditě. Ve vyhlašování sve lásky k bobřím přehradám (vystavěným bobry pro bobří účely) a své nenávisti k přehradám postaveným lidmi (pro lidské účely), “Přírodáři” přiznávají nenávist ke své vlastní rase - to jest nenávist k sobě samému.   V případě “Přírodář u ” je taková sebenenávist pochopitelná; mají takový politováníhodný osud. Ale nenávist je příliš silná emoce na to, abych ji cítil k nim. Spíš by se hodil soucit a lítost.   Já sám, ať chci nebo ne, jsem člověk a ne bobr, a homo sapiens je jediná rasa, kterou mám a m u žu mít. Naštěstí pro mě se mi líbí být součástí rasy zbudované z muž u a žen - to razím jako dobré uspořádání a perfektně přírodní.   Robet A. Heinlein: Dost času na lásku, str. 250

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ak niekto hľadá recept na riešenie jestvujúceho problému, a nevyhovuje mu návrh dieťaťa zo Smutného fejtónu, môže a mal by sa pokúsiť niečo vynájsť a publikovať.

Dlhé roky u nás problémy s medveďmi neboli – medveďov (a možno aj ľudí, neviem) bolo menej, a ľuďom sa vystupovali. Možno aj preto, lebo sme ich to naučili. Návod je v slovenských ľudových rozprávkach; jednu sem pripínam na rozlúčku.

Peter Lieskovský   Pavol Dobšinský: Medveď a komár Podal Jurko Molnár z Kamenian v Gemerskej. Zišiel sa medveď s komárom. Povie medveď: „Ty komár, ty sadneš na každé stvorenie a naciciaš sa, povedz mi, aká krv je najsladšia?“ Povie mu komár: „A veru je ľudská krv najsladšia.“ Dobre; vybral sa medveď na tú ľudskú krv. Postretne chlapca: „Stoj! Či si ty človek?“ „Ja ešte len budem!“ podskočil si chlapec hrdo, akoby bol chcel podrásť hneď na celého človeka. „No, len si poskakuj,“ mrmlal medveď, „z toho mi i tak nič, čo ešte len bude.“ Ide ďalej, stretne žobráka: „Stoj! Či si ty človek?“ „Ja som už bol!“ zakašlal žobrák a ukrčil sa, aby ho vidieť nebolo. „No, len sa krč,“ mrmlal medveď; „čo už bolo, z toho mi ani toľko.“ Ide, ide, stretne husára na koni: „Stoj! Kto si?“ „Človek s hlavou!“ zahrmel husár a popchol koňa. Ale medveď zápäť za ním, len doňho a doňho. Tu zvrtol sa husár a prosto do medveďa palošom, ťal mu do živého, že len tak revala krv z neho. Medveď nebral na žart a ukázal husárovi päty. Husár, nelenivý, strhol ešte karabín z pleca a vypálil za ním. Zišiel sa medveď zase s komárom: „Ty komár, ty môžeš mať pravdu, že je ľudská krv najsladšia. Aleže ma viacej nenavnaď na ňu!“ „Nuž a prečo?“ smial sa komár. „Nuž preto, že človek nežartuje. Ešte len oddával som sa doňho, už ti vyplazil na mňa jazyk, ale taký veliký, čo ma aj na siahu pred sebou ním zasiahol, a taký ostrý, čo mi vnikol až do kosti. Už som ho potom i tam nechal, ale ten obrátil sa ešte, zapľuval za mnou a vari jasnou strelou chriakol mi do boka, že som mal skapať od bolesti; ešte mi aj teraz pod kožou špeje!“ Švizký komár triasol sa od smiechu na neokrôchanom medveďovi, len stoľko, že ho nepuklo. Ale to, vraj, už nemôž byť, lebo nemá sadla, trebárs z každého stvorenia krv cicia.

*

V prostonárodných slovenských rozprávkach je uložená múdrosť aj Vašich predkov. Nevysmievajte sa im! A všimnite si aj to, že husár medveďa nezabil. Len ho odučil od chuti na ľudskú krv. Ak by to bolo také jednoduché, hneď by som sa do toho pustil. P. L.

Peter Lieskovský

Peter Lieskovský

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som politológ a regionalista Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu