Potvrdenie poľovníckej legendy

Autor: Peter Lieskovský | 19.3.2008 o 9:48 | Karma článku: 7,79 | Prečítané:  1950x

Obvykle sa udalosť v toku času zmení na legendu. Legenda sa v ďalšom čase premení na rozprávku a tak putuje medzi ľuďmi; keď má šťastie, prechádza z generácie na generáciu. Podarilo sa mi jednu z takých rozprávok overiť ako legendu, ktorá mala ako základ skutočnú poľovnícku udalosť v pohorí Branisko.

POĽOVNÍCKA LEGENDA Z BRANISKA

Keď sa ešte ľudia z mesta dopravovali do dedín autobusmi, spoločné poľovačky boli celodenným podujatím. Medzi jednotlivými pohonmi boli krátke prestávky na vydýchnutie, zhruba cez poludnie sa sedávalo trocha dlhšie pri ohníku, na ktorom sme si opekali slaninu, ktorá – s chlebom a cibuľou – bývala obedom. Jeden zo šindliarskych poľovníkov – Jozef Imrich, zvaný Majcher – rozprával mi raz pri takom ohníku to, čo som považoval za rozprávku. Mal som vtedy okolo štrnástich rokov, ale rozprávanie mojich poľovníckych učiteľov som vždy rád počúval – aj keď sa mi zdalo, že sú to rozprávky. Zapamätal som si toto:
Niekedy dávno poľoval na Branisku barón. Počas jednej poľovačky na diviaky prihnali k nemu honci veľkého diviaka – kanca. Barón naň vystrelil, trafil, ale nezložil ho. Ranený diviak sa dral k strelcovi, rozhodnutý zabiť ho. Vtedy sa rozzúrenému diviakovi postavil do cesty barónov vlastný pes (asi nejaký z vtedajších duričov) a ruval sa s ním zo všetkých síl, pokým barón opäť nabil svoju pušku–predovku a kanca dostrelil. Zachránil si život, ale oddaný a chrabrý psík na mieste zahynul od rán, ktoré mu spôsobil diviak. Barón potom dal do blízkej skaly vytesať nápis na pamiatku tejto udalosti. Toľko rozprával ujko Jozef.
Predstavoval som si to celkom živo. Diviaky žili na Branisku odjakživa. Videl som už aj predtým zopár veľkých diviakov, niektoré – ako honec, aj ako strelec – zblízka. Videl som ťažko poranené psy umierať po súboji s nimi. Mal som v rukách pušku–predovku a trvalo mi príšerne dlho, kým som ju ako–tak nabil. Nepostavil by som sa s ňou zoči–voči diviakovi ani za nič! Keď som bol chlapec, poranený diviak kdesi v Markynej zaútočil na poľovníka Janka Kolačkovského (z Vyšného Slavkova), ktorý dovtedy nestihol prebiť pušku – a život mu zachránila len jeho sučka Arfa, ktorá sa zahryzla diviakovi do oka. Držala sa na zúriacom kancovi, ktorý ňou mával vo vzduchu, až kým ho jej pán mohol novým nábojom dostreliť. Guľka však išla cez jej chrabé srdce... Rozprávku o barónovi s predovkou mi však nikto z ostatných miestnych poľovníkov nepotvrdil – ani ujo Michal Smolko, miestny učiteľ a kantor, najvzdelanejší obyvateľ Šindliara. Ujko Jozef nevedel, ktorému barónovi a kedy sa to stalo (ale vedeli sme, že v Šindliari nikdy žiadny barón nesídlil). Nikto nevedel, kde v chotári by mohla byť skala s vytesaným nápisom, hoci všetci miestni poľovníci boli aj lesnými robotníkmi a lesy mali dobre „prechodené“. Môj starý otec, ktorý vtedy mal sedemdesiatosem rokov, mi rozprávku nevyvrátil, ale nevedel ju ani potvrdiť – ako prvý z našej vetvy rodu Lieskovských prisťahoval sa na Šariš až roku 1921. Neskôr som sa dozvedel, že takéto príbehy z dávnejšej minulosti (veď kedyže sa už strieľalo predovkami!) jestvujú aj medzi francúzskymi, rakúskymi a nemeckými poľovníkmi. Vysvetlil som si vec tak, že ujko Jozef niekde taký zahraničný príbeh počul a zasadil ho do Braniska, aby mi tieto kopce ozvláštnil.

A teda – neuveril som jeho rozprávaniu. Aj keď podľa toho, čo som vedel, takéto príhody sa v minulosti isto stávali. V stredoveku právo poľovníctva patrilo v Uhorsku panstvu, a aj v šindliarskom chotári pánom s právom poľovať vždy barón, sídliaci v niektorej z blízkych väčších dedín (Fričovce, Bertotovce...). V tom čase boli najmodernejšími zbraňami pušky–predovky, a nemal ich hocikto. Poľovačka s puškou bola drahá pánska zábava, a bola nebezpečná. Nabiť pušku trvalo dosť dlho, a presnosť ani priebojnosť strely neboli veľké. Na diviaky sa poľovalo s rizikom, s pomocou dobrých, silných psov, a podľa možnosti takým spôsobom, aby ranený diviak nemohol napadnúť strelca. Využívali sa skaly, rieky a iné ochranné a obranné okolnosti. Našiel som to už v mojej najstaršej poľovníckej príručke Priateľ poľovníctva (A vadászat barátja) – roku 1829 ju vytlačila kníhtlačiareň P. Trattnera a I. Károlyiho v Pešti. V knihe sú aj farebné litografie o spôsoboch poľovania na rôzne druhy zveri, nuž a k poľovačke na divé svine je tam tento obrázok:

001.jpg

(Kvalita tejto reprodukcie je možno nižšia, než sme dnes zvyknutí. V knihe sú však pôvodné, pravé litografie – tlač z kamenných dosák – a aj čas vykonal svoje, pokiaľ ide o farebnosť... to na moje ospravedlnenie.)

A tak prešli roky. Pominul sa ujko Jozef, poľoval som už s jeho synom a vnukom.Mal som cez šesťdesiat, keď som mladým prešovským jaskyniarom povedal a zakreslil do mapy, kde nájdu Skalné okno, ktoré som objavil v skupine skál pri vŕšku zvanom Homolka. Aj som im povedal, že tam môžu nájsť nejakú „jaskyňu“, ako oni nazývajú dlhšie či hlbšie diery v zemi alebo v skalách. Zašli ta a po dvoch týždňoch sa prišli ku mne do chaty pochváliť, že to Skalné okno našli.

002.jpg

A že keď už boli v tých skalách, preliezli ich, či naozaj nájdu nejakú jaskyňu. Našli ich niekoľko. Ale neďaleko skalného okna predovšetkým našli skalný previs a v ňom voľne stojaci balvan, do ktorého sú vytesané nejaké písmená. Aj letopočet. Hneď som sa ta vybral. A bolo to tam. Balvan s nápisom!

003.jpg

Nápis je v latinčine a prečítať sa dajú tri slová:

MEMENTO ME DOMINE
Znamená to asi PAMÄTAJ NA MŇA PANE

Hneď vedľa nápisu – vľavo aj vpravo – letopočet arabskými číslicami: 1759

004.jpg

A naraz všetko sedí. Ujko Jozef mi nerozprával rozprávku. Rozpovedal mi skutočný príbeh, ktorý sa v plynúcom čase stal legendou. Takou, aké majú aj Francúzi, Rakúšania a Nemci. Ale my máme aj kamenný dokument! Príbeh o ohrozenom poľovníkovi a obetavom psovi sa naozaj mohol stať aj na Branisku.

Nápis, vytesaný do skaly, je v súlade s legendou a dokazuje, že sa príbeh stal. Ten nápis je autentický: v Uhorsku bola vtedy oficiálnym úradným jazykom – najmä jazykom listín a nápisov – latinčina. Nápis vytesal profesionálny kamenár: písmená sú v presných riadkoch, rovnako vysoké a s primeranou šírkou. Dokonca sa v nápise vyskytujú vtedy bežné spojenia dvoch písmen, aby sa ušetrila práca a čas. Sú tam spojené M E tak, aby sa ušetrila zvislica písmena E, podobne sú spojené písmená N E – a to by neurobil nejaký vtipkár, to si dovolili iba profesionáli.Arabské číslice sa písali veľmi často už v šestnástom storočí, letopočty na minciach boli takéto už dávno predtým. Arabské čísla sú totiž ľahko čitateľné, aj zaberú menej miesta než latinské (a kamenárovi dajú menej práce).Umiestnenie nápisu je dobre premyslené: na kameni pod previsom, aby dažde a mrazy nápis nezotreli (miestny kameň nemá veľkú odolnosť).A ešte drobnosť: od previsu s balvanom a tamojšieho kameňa s nápisom je iba asi štyristo metrov do dolinky, ktorá sa nazýva Sviní dol. Isto ho diviaky obľubovali už dávno – tak ako teraz.

Nezisťoval som, kto poľoval na Branisku práve roku 1759. Pre mňa nech legenda ostane legendou, čímsi ako trochu pravdivejšou rozprávkou. A pre vás, ktorí to čítate? Nuž – ako budete chcieť...
(Všetky vložené fotografie urobil Dušan Papp.)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?